Pravdivé historické udalosti, týkajúce sa akejkoľvek histórie, sú málokomu známe. Príčina, ako vieme, je známa a nie je zložité ju pochopiť. Historici – ako sa väčšinou s obľubou nechávajú nazývať – samozrejme tí, ktorých knihy kúpite voľne v kníhkupectvách, sú platení tými, pre ktorých uspokojenie musia písať. A ako vieme z ich ‚histórie‘, nezastavia sa pred ničím. Dokonca máme na to výstižný komentár: „Historikom je dovolené, čo nie je dovolené ani bohom - prekrútiť aj to, čo sa už stalo“ (“To historian is granted that even the gods are denied – to alter what has already happened!”, David Irving)
V odpovedi na rôzne obvinenia, že agresia nemeckého ľudu bola zodpovdná za vojnu, najznámejší historik (nazývaný „dean amerických historikov“), Harry Elmer Barnes odpovedá: „Anglicko, čo sa týka relatívnej rozpínavosti (agresie), je ďaleko vpredu pred ostatnými národmi, zatiaľ čo Nemecko a Holandsko sú úplne na spodku zoznamu, vedľa Dánska.“
Poľsko bolo mnohokrát rozdelené Ruskom, Pruskom a Rakúskom, z dôvodov anarchie a neschopnosti udržať stabilnú vládu. Keď bolo Versailskou zmluvou stvorené nové Poľsko roztrhaním Nemecka, vrátane mnohých nemeckých území, stalo sa samozrejme hrozbou mieru v Európe.
V nedeľu, 20. marca 1921 Nemci na druhej strane hraníc išli ku volebným urnám, ako požadovala Versailská zmluva. Otázka na volebných lístkoch bola: „Chcete, aby toto územie patrilo Nemecku alebo Poľsku?” Nemci volili pre Nemecko, ale Poliaci na toto územie vtrhli a Katovice a všetky jeho uholné bane aj s obyvateľmi sa stali časťou Poľska.
19. októbra 1921 Liga Národov pridelila juhovýchodnú časť Hornej Silezie Poľsku, vrátane Katovíc a Königshütte (Chorzow), ktoré volili 85.4 % respektíve 74.7 % za zotrvanie v Nemecku. (Viď "Rapport Géneral du CICR sur son activité de 1921 á 1923", str.15-19).
V dobe medzi 1919 a 1926 viac ako milión Nemcov z Posen a Pomerellen, ktorí boli pridelení bez plebiscitu do nového Poľského štátu, odišli do Nemecka, zatiaľ čo tí, ktorí chceli ostať, boli vyhodení zo svojich domov a ich zeme skonfiškované. V archívoch Ligy Národov v Ženeve (terajšia OSN) je okolo dvadsať bední obsahujúcich fascikle protestov a petícií od Nemcov vyhodených z Poľska.
Angličan William Harbutt Dawson, uznávaná autorita na Nemecko, v jeho „Germany Under The Treaty" (1933), píše o Danzigu a Koridore: „...žiadny faktor v živote Európy dnes nie je tak vážny a nebezpečný pre mier, ako Koridor, ktorý rozštiepil Nemecko na dve časti, a odsekol Danzig, jedno z najnemeckejších miest od domova. Môže si Európa dovoliť ignorovať toto nebezpečie a nechať túto záležitosť nepovšimnutú?" Urobiť tak, by sa rovnalo privolávaniu a urýchľovaniu katastrofy, namiesto vylepšenia podmienok v Koridore, ktoré sa po dvanástich rokoch poľskej okupácie neprestajne zhoršujú.
Pretože je teraz nadmieru jasné, že všetky potreby poľského obchodu, tak v prítomnosti ako aj v budúcnosti môžu byť uspokojené aj bez Koridoru, a pretože dobré vzťahy medzi Nemeckom a Poľskom, ktoré sú tak potrebné pre dohodu a mier v Európe, budú nemožnosťou tak dlho, pokial táto politická monštrozita (obludnosť) bude pokračovať, väčšia časť tohto územia má byť vrátená krajine, ktorej vďači za soju civilizáciu. (Str.169-170). Kvôli poľskému Koridoru „žiadna britská vláda nikdy nebude a nikdy ani nemôže riskovať kosti britského pešiaka“.
Hitler sa všemožne snažil dosiahnúť lepšie porozumenie s Poľskom, východným spojencom západaných mocností, napriek tomu, že v roku 1919 táto krajina si nezákonne pričlenila milióny Nemcov a podrobila ich od počiatku najhoršiemu útlaku. 26. januára 1934 bol v Berlíne s Poľskom uzavretý pakt o neútočení, keď obidve vlády súhlasili priamo sa dohodnúť o všetkých otázkach akéhokolvek druhu, dotýkajúcich sa ich spoločných vzťahov.
Hitler bol dokonca priateľskejší ku Anglicku ako k Poľsku. Jeho plány ohľadne porozumenia s Poľskom boli Halifaxovi známe. Boli prediskutované s Halifaxom, keď tento navštívil Hitlera v Berchtesgadene 19. novembra 1937 a boli ním bez výhrady schválené.
Keď už však bolo jasné, že najbližšia obeť bude Československo – ako nám prezrádza denník nemeckého generála Jodla, (zavraždeného v Norimberku) – Poľsko dalo Hitlerovi vedieť cez ‚spravodajské kanále‘, že v tomto prípade sa pridá na stranu Nemecka!
Poľsko bolo vybrané Halifaxom a britskou vojnovou skupinou, keď na jeseň roku 1938 bolo už známe, že Nemecko sa pokúša o mierové dohody s Poľskom, a bolo aj známe, že Poľsko určite odmietne nemecké ponuky...
Kennard, vyslanec v Poľsku zohral vedúcu úlohu koncom augusta 1939, zapríčinením nepriateľstva jeho agresívnym tlakom na Becka a Poliakov, aby s Nemeckom ani nejednali.
Charles Bewley, írsky vyslanec v Nemecku počas vojny, píše o poľských pokusoch obdržať podporu pre agresívnu vojnu proti Tretej Ríši.
Už 3. mája 1933 československý diplomat vo Waršawe hlásil: „V kruhoch poľských dôstojníkov prevláda názor, že vojna medzi Nemeckom a Poľskom je nevyhnutná a musí k nej prísť skôr, alebo neskôr. Idea preventívnej vojny má podporu nielen u maršála Pilsudského, ale aj v Generálnom štábe." (Berber, “Europäische Politik”, str. 14)
Keď v roku 1934 Maršál Pilsudski (1867 – 1935) obdržal od nemeckého zástupcu vo Waršawe propozície ponúkajúce mierové dohody nemecko-poľských problémov, tento poľský štátnik odpovedal: „Silne verím v čestné úmysly Vášho Vodcu, avšak povedzte mu, že by nemal prehliadnúť skutočnosť, že odveká nenávisť môjho národa proti všetkému nemeckému je bezodná.“
16. januára 1939 Jerzy Potocki, vyslanoc v USA, poslal do Waršawy depešu pojednávajúcu o jeho rozhovore s Williamom Christianom Bullitom, ktorý má oboznámiť európskych štátnikov s nasledovným:
1. Odsúdenie totalitných štátov prezidentom Rooseveltom.
2. Vojnové prípravy Spojených Štátov, ktoré prebiehajú zvýšenou rýchlosťou s kolosálnymi výdavkami 1 250 000 000 dolárov.
3. Rozhodujúci názor prezidenta, že Francúzsko a Britania nesmú robiť žiadne ďalšie kompromisy s totalitnými krajinami a nesmú sa nechať zaviesť do diskusií o územných zmenách.
4. Morálne zaručenie, že Spojené Štáty zanedbajú svoju politiku izolacionizmu (neutrality) a v prípade vojny sú pripravené poskytnúť aktívnu podporu Británii a Francúzsku, a taktiež poskytnúť svoje finančné a materiálne zdroje k ich dispozícii.
Hitler hľadal priateľské riešenie pre východnú hranicu ohľadne Danzigu – mesto tak nemecké ako je Boston mestom americkým – a Koridoru, ktorý rozdeľoval Nemecko. Jeho návrhy, ktoré ponúkol Poľsku 24. októbra 1938, boli vrcholne racionálne, ale zahraničný minister Jozef Beck odmietol prijať mierne podmienky ponúknuté Nemeckom a 26. marca 1939 prerušil jednania s Nemeckom.
Tento vývoj na západe posilnil Beckove presvedčenie a odmietol ďalšie rokovania o Danzigu a 28. marca 1939 Hlavný veliteľ poľských ozbrojených Síl, maršal Edwars Smigly-Rydz (1886 – 1941) nariadil mobilizáciu.
Záruky Anglicka Poľsku, či už sľúbené 31. marca 1939, alebo potvrdené 25. augusta 1939, boli hypokritickým podvodom, ktorý neponúkal Poľsku žiadnu čestnú ani účelovú ochranu a ani nebol myslený tak urobiť. Splnil jedine účel ‚vyprovokovať‘ Poľsko, aby sa postavilo proti rozumným nemeckým požiadavkám a tak zapríčiniť nevyhnutnosť vojny s Nemeckom. Bol to práve Hitler, ktorý ponúkol skutočnú ochranu Poľsku.
6. júla 1939 Jerzy Potocki sa vrátil z Washingtonu do Waršawy, aby podal hlásenie svojej vláde, v ktorom povedal:
„Na západe sú všetky možné skupiny tlačiace nás do vojny: Židia, veľkí kapitalisti a zbrane vyrábajúce firmy. Všetci cítia, že vstupujú do obdobia prosperity. Považujú nás a zaobchádzajú s nami ako s negrami, ktorých jediná povinnosť je v potu tváre pracovať v záujme znásobovania ich kapitálu.“
25. augusta 1939 Hitler urobil obsiahlu ponuku konečného porozumenia s Anglickom.
27. augusta 1939, neoficiálny sprostredkovateľ Birger Dahlerus (švédsky obchodník – neoficiálny sprostredkovateľ), priniesol návrhy do 10 Downing Street, aby ich odovzdal ministerskemu predsedovi Chamberlainovi a ministrovi zahraničia Halifaxovi.
Návrhy boli tohto rázu: Nemecko podpíše dohodu spojenectva s Anglickom; Anglicko bude v úlohe jednateľa s Poľskom o návrate Danzigu a Koridoru Nemecku s tým, že Danzig bude Poľsku plne k dispozícii pre používanie; Nemecko zaručí svrchovanosť Poľska; Dohodnúť sa o bývalých nemeckých kolóniách; Dostačujúce záruky ohľadne zaobchádzania nemeckej minority v Poľsku; Nemecko pomôže Anglicku v obrane Britského Impéria, keď táto o to požiada.
Zdá sa, že Hitler si neuvedomoval rozsah, akým bola ovplyvnená anglická politika „duchom peňazí devätnásteho storočia“ vytvorenom Anglickom a taktiež určujúc – v dvadsiatom storočí – rozhodujúci vplyv v Spojených Štátoch, schválený bankovými inštitúciami obidvoch týchto krajín. V ten istý deň, 25. augusta, keď Hitler urobil jeho ponuku, Anglicko potvrdilo Poľsku jeho záruky „voľným šekom“ (blank cheque):
Dohoda (The Agreement) obsahuje osem článkov a Protokol. Požaduje vládu Británie prísť na pomoc Poľsku v prípade, že Poľsko sa ocitne v nepriateľstve s európskou mocou, čoho následkom by bola agresia tou mocou.
Článok 1. (a) Protokolu znie nasledovne: Pod pojmom „európska moc“, použitým v Dohode sa má rozumieť Nemecko. Podľa Článku 1 v Dohode, ak „európska moc“ je Nemecko, nasleduje okamžité nepriateľstvo.
Článok 1. (b) Protokolu udáva, že ak „európska moc“ je iná ako Nemecko, „zaviazané strany budú spoločne konzultovať, aké opatrenia spoločne podnikn."
Je zaujímavosťou, že text „Dohody“ medzi vládou Anglicka a vládou Poľska vzhľadom na „Vzájomnú pomoc“ (s Protokolom) dátovaný v Londýne 25. augusta 1939, nebol uvoľnený úradom Jeho Excelencie až do Apríla 1945!
Anglicko ignorovalo Hitlerovu ponuku o dohodu, ktorá by zachovala mier v Európe a napravila, čo bolo všade uznané informovanými osbnosťami za krivdu, bezprávie a príčinu k vojne, vpísanej do Versailskej Zmluvy, a vedome uzavreli dodhodu s Poľskom, ktorá dohoda zaručovala vojnu. Poľsko, poštvané, aby neuzavrelo s Nemeckom žiadnu dohodu ohľadne Danzigu a nemeckého územia Koridoru, začalo okamžitú mobilizáciu proti Nemecku. Boli páchané útoky na Nemcov nielen v Koridore a v slobodnom meste Danzigu, ktoré neboli pod správou Poľska a kde sa udiali masakre nemeckých civilistov, ale Poliaci prekročili hranice, aby provokatívne útočili na Nemcov priamo na nemeckom území.
Ako vieme podľa prehlásenia poľského vyslanca Potockého, Anglicko malo podporu prezidenta Roosevelta. Nepochybne, keď James A. Farley, člen Rooseveltovho kabinetu, urobil Poľsko prvou zástavkou na jeho európskej ceste v neskorom lete roku 1939, priniesol odkaz od Roosevelta ministrovi zahraničia Beckovi, nejednať o územných revíziách.
11. apríla 1939 kancelár Hitler podpísal v Berlíne „Fall Weiss“, nariaďujúci prípravy útoku Nemecka na Poľsko dňa 1. septembra 1939.
28. apríla 1939 Nemecko prehlásilo pakt o neútočení s Poľskom za anulovaný a neplatný po uisťovaniach sovietského vyslanca v Berlíne dňa 17. apríla 1939, že „niet dôvodu, aby vzťahy medzi Sovietským Zväzom a Nemeckom sa nemohli čím ďalej tým viac zlepšovať“.
Karl von Wiegand v tú osudnú jar 1939 hlásil: „25. apríla 1939, štyri mesiace pred nemeckou inváziou Poľska vyslanec Bullit ma zavolal na americké vyslanectvo v Paríži, aby mi povedal: ,O vojne v Európe bolo rozhodnuté. Poľsko má záruky podpory od Anglicka a Francúzska a neustúpi požiadavkám Nemecka. Keď som mu povedal, že Nemecko bude vohnané do náručia Sovietského Ruska a boľševizmu, vyslanec odpovedal: ,No a čo? Keď bude po vojne, neostane dosť Nemcov, aby sa ich oplatilo boľševizovať'" (Chicago Herald American, Oct 8, 1944).
V Nemecku, ľudia žijúci mierovým a usporiadaným životom považovali vojnu za nepotrebnú a im nanútenú. V Amerike 80 % obyvateľstva nechcelo žiadnu účasť na agresívnej zámorskej vojne. Aby bol prekonaný tento národný sentiment ne-intervecie v americkom národe, Roosevelt vyprovokoval Japonsko zaútočiť na Pearl Harbour, kde ako hlavný veliteľ armády vedome poslal 3.000 amerických chlapcov na smrť.
Potvrdzujúc konverzáciu von Wieganda s vyslancom Bullitom, Arthur Sears Henning hovorí:
„Od vypuknutia vojny, prezident je pod nátlakom dovoliť, ak nie povzbudzovať Williama C. Bullita, amerického vyslanca vo Francúzsku a iných diplomatov povzbudiť Francúzsko a Poľsko ísť do vojny s prísľubami americkej pomoci.“ (Washington Times Herald, Nov. 12, 1941)
„Anglicko dalo Poľsku hlúpu záruku a potom tento národ svojou tvrdohlavosťou nás vrhol do vojny. Poľsko nebolo zachránené. Naše záruky nič neznamenali, ale Anglicko bolo zatiahnuté do osídiel amerických bankárov po tom, čo utratilo 227 000 miliónov poundov bojujúc túto nezmyselnú vojnu, ani nehovoriac o strašnom počte obetí“. (London Daily Express, 16 th Aug.1961)
Jestvuje presvedčivá dokumentácia, najdená v zajatých poľských dokumentoch, o Rooseveltových zárukách Anthony Edenovi pri jeho návšteve vo Washingtone v decembri roku 1938; jeho vyhlásenia Eduardovi Benešovi v Hyde Parku v máji roku 1939, že Spojené Štáty určite vstúpia do akejkoľvek vojny proti Hitlerovi; o nátlaku Roosevelta na Anglicko, Francúzsko a Poľsko a jeho záväzky im, pred septembrom 1939, obzvlášť Anglicku a nezodpovedné triky jeho agenta-provokatéra W. C. Bullita, pravdepodobne by nebola žiadna európska vojna a možno mnoho rokov do budúcnosti.
Dr. Milton Eisnhower, bývalý prezident John Hopkins University, brat generála a neskoršieho prezidenta Dwight Eisenhowera to povedal jasne: „Je poľutovania hodné, ze Roosevelt videl potrebu zatiahnúť Ameriku do druhej svetovej vojny, aby zachránil jeho sociálnu politiku“.
Neschopný vyriešiť problém nezamestnanosti a plný závisti voči Hitlerovi, ktorý ju v Nemecku vyriešil behom dvoch rokov (Nemecko malo 7,000.000 nezamestnaných), Roosevelt vymyslel WPA (Works Progress Administration) projekt vojnového plánovania, aby zbrojný priemysel znížil nezamestnanosť, povolať do armády mužov, ktorých potom nahnal do agresívnej vojny za morom, dúfajúc, že mnohí sa z nej nikdy nevrátia, aby znovu rozšírili rady nezamestnaných.
Hitlerovo protipoľské cítenie bolo pomerne nové; zrodilo sa na jeseň roku 1938 z jeho zmarených plánov spojenectva s Poľskom proti Stalinovi, a teraz zosilnelo ešte viac udalosťami vo vojenskom ťažení. Niet totiž ani stopy po žiadnych krutejších plánoch pre Poľsko pred vypuknutím vojny. V Poľsku však bol Hitler a jeho generáli svedkami niečoho, čo bol čerstvý dôkaz, že Ázia skutočne začínala hneď za východnými hranicami starého Nemecka.
Špinavoť DOHODY Anglicka, v ktorej zaručovala Poľsku pomoc a ochranu v prípade “agresie”, musí byť jasná každému, kto si uvedomí, že táto dohoda sa týkala len “Nemecka”, ako je už vyššie spomenuté, ale žiadneho iného agresora. (O tomto bola v DOHODE tajná doložka, ktorá hovorila, že jediná “európska moc” ku ktorej sa táto vzťahuje, je Nemecko!) Bolo to Nemecko, ktoré muselo byť zničené, lebo len Nemecko a jeho všestranná vyspelosť bolo Anglicku a Amerike nebezpečné na svetových trhoch a taktiež neochota Nemecka požičiavať si od Medzinárodného Menového Fondu peniaze na večné, nikdy nesplatiteľné úroky, z ktorého dôvodu Nemecko vystúpilo z IMF (International Monetary Fond) ihneď ako sa Hitler ujal moci a tým si podpísalo nad sebou “ortieľ smrti”. Taktiež jedným z prvých krokov Hitlera bolo, že Nemecko tiež vystúpilo z Ligy Národov, ktorú Hitler prehlásil za úplne zbytočnú organizáciu. (Čo v poslednej dobe tiež dokázal George Bush Jr.)
10. februára 1940 začali z územia obsadeného Sovietskou armádou deportácie 220.000 bývalých poľských štátnych úradníkov aj s ich rodinami, potom dňa 13. apríla 1940 nasledovala deportácia 325.000 príbuzných predtým deportovaných alebo zajatých, potom v júni 1940 nasledovala deportácia ďaľších 325.000 a v júni – júli ďalších 240.000 vojnových utečencov zo západného Poľska (zrejme ustupujúcich pred postupujúcou nemeckou armádou).
Deportácie, zaistenie a osídlovací program Sovietov počas druhej svetovej vojny zahrňoval podľa odhadu okolo 2 milióny poľských občanov. Medzi prvými 1,140.000 deportovaných civilov vzatých z územia okupovaného Sovietmi, bolo: 703.000 Poliakov, 217.000 Ukrajincov, 83.000 Židov, 56.000 Bielorusov, 55.000 Rusov a Lituáncov; z 336.000 poľských občanov, utečencov z Nemcami okupovaného stredného a západného Poľska bolo 198.000 klasifikovaných Sovietmi ako Židia a zvyšných 138.000 ako Poliaci. Sovietske vedenie taktiež deportovalo v roku 1940 – 1941 asi 210.000 poľských občanov prehlásiac ich za občanov SSSR a odviedli ich do Červenej Armády; 250.000 poľských občanov bolo v rokoch 1939 – 1941 uväznených a deportovaných do väzení a pracovných táborov (koncentrákov/gulagov) v Sovietskom Sväze, ktoré potom obsahovali 440.000 poľských občanov. Asi 240.000 deportovaných boli deti mladšie ako 14 rokov.
Sovieti priznali, že vzali do zajatia 181.000 poľských vojnových zajatcov v rokoch 1939 a v roku 1940, deportovali ďalších 12.000 poľských vojnových zajatcov, ktorí boli internovaní od roku 1939 v Lituánii – tieto čísla sú však považované za príliš nízke a skutočný počet poľských zajatcov deportovaných do SSSR je odhadovaný blízko ku 300.000. Ďalšie desiatky tisícov Poliakov bolo uväznených a deportovaných do Sovietskeho Sväzu v roku 1944. Ešte v roku 1945, 9.877 poľských uhoľných baníkov bolo zo Silezie deportovaných do SSSR.
Odhaduje sa, že ku dňu 1. októbra 1942 asi 900.000 deportovaných, vrátane 50.000 detí, bolo mŕtvych.
Viac ako 2.500 kníh, publikácií a článkov bolo po vojne vytlačených v Poľsku a mimo Poľska pojednávajúcic o deportáciách poľských občanov do Sovietskeho Sväzu počas rokov 1939 – 1945.
Samozrejme v Norimberku Sovietsky Sväz jednal ako zákonodarca, obžalobca a sudca. Inými slovami, bol sudcom vo svojom vlastnom procese. Vo všeobecnom ponímaní na celom svete je toto “justičný maxim”, čo znamená, že také niečo je absolútne neprípustné.
Tragédia Poľska pokračovala 28. novembra až 1. decembra 1943 v Teheráne, kde bolo Poľsko definitívne zradené Churchillom a Rooseveltom, ktorí uznali rozdelenie Poľska podľa dohody Hitlera so Stalinom, zo dňa 28. septembra 1939, líniou tiahnúcou sa pozdĺž rieky Bug; taktiež sa tajne dohodli zaradiť povojnové Poľsko do Sovietskej záujmovej sféry – dohoda, ktorá nechala Poľsko zotročené v sovietskom terore.
Aby to všetko ‘zahladili’, dohodli sa volať túto Hitler-Stalinovu, alebo Ribbentrop-Molotovovu čiaru “Curson line” ako v roku 1920 (línia navrhnutá spojeneckými vyslancami 10. júla 1920; potom bola 11. júla 1920 sfalšovaná v kancelárii Lloyda Georga (britský min. pedseda) ‘prihrajúc’ Sovietom územie Lvova predtým, než tento návrh bol doručený do Moskvy). Taktiež sa dohodli zatajiť pravdu o zavraždení 15.000 poľských dôstojníkov (V Katynskom lese a okolí), “v záujme jednoty proti-nemeckej aliancie”. Z toho dôvodu sa postarali aj o to, že lietadlo poľského generála W. Sikorského aj s jeho dcérou, ktorý nechcel uznať Rooseveltovu a Stalinovu lož, že v Katyne vraždili Nemci, ale vyzýval Roosevelta na zahájenie plného vyšetrovania tejto kolosálnej hromadnej vraždy, sa zrútilo nad Gibraltárom. Jediný, čo sa zachránil (mal vestu), bol český pilot tohto lietadla, Prchal.
Poľsko sa stalo najdôležitejšou sovietskou korisťou druhej svetovej vojny.
Dlhodobé napätie medzi Nemeckom a Poľskom – ďalší dôsledok Versailskej Zmluvy – musel s konečnou platnosťou viesť len k vojne. Mohlo však skončiť aj čestnou dohodou. A Adolf Hitler urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby sa tak stalo. Návrhy, ktoré ponúkol Poľsku prostredníctvom poľského vyslanca Lipského, v záujme čestnej dohody dobrých susedov, boli nielen rozumné, ale aj veľkorysé, a trval na tom, že Danzig – toto staré nemecké mesto – by malo byť uznané ako časť Nemeckej Ríše.
Na druhej strane bol však pripravený vzdať sa výhradného práva na „Koridor“ spojujúci Poľsko s morom, cez nemecké územie, vybudovať autostrádu a niekoľko koľajovú železničnú trať prebiehajúce týmto územím, ktoré by zaistili nerušené spojenie Východného Pruska s Nemeckom. A taktiež ponúkol Poľsku ich vlastnú mimoregionálnu cestu a železnicu ako aj voľný prístav na území Danzigu. (J. von Ribhentrop, “Zwischen London und Moskau" str. 155-156; Hitlerové konečné návrhy boli, aby sa uskutočnil v Koridore plebiscit, a štát, ktorý populácia zvolí, že k nemu nechce patriť – či už to bude Nemecko alebo Poľsko – dostane ako kompenzáciu autostrádu a železničnú trať cez toto sporné územie).
Jediným faktom, stojacím v ceste ďalším jednaniam medzi Hitlerom a poľskou vládou (napriek neúspechu Ribbentropovej misie do Waršawy v januári 1939), boli náhle “záruky” Anglicka ohľadne nemeniteľnosti poľskej hranice, ako bola dojednaná Versailskou Zmluvou.
Z hlásenia Raczynského, poľského vyslanca v Londýne, poslaného svojej (poľskej) vláde 29. marca 1939, nájdeného Nemcami vo Waršawe počas poľskej kampane v jeseni toho samého roku, je jasné, že sľub pomoci Anglicka v prípade “útoku” na Poľsko (teda sľub Anglicka vyhlásiť vojnu Nemecku – a začať svetovú vojnu – ak Nemecko bude okupovať Danzig) “mu bol v každom prípade daný ústne, už 24. marca“. O dva dni neskoršie – 26. marca – Lipski, poľský vyslanec v Berlíne, odovzdal Ribbentropovi “Memorandum”, v ktorom zamietol v mene svojej vlády všetky ponuky, ktoré Nemecko ponúklo ohľadne Danzigu a ‘Koridoru’”. “Každý ďalší pokus uskutočniť nemecké plány, a špeciálne každý ďalší pokus pričleniť Danzig k Ríši, znamená vojnu s Poľskom”, vyhlásil. (J. von Ribbentrop, "Zwischen London und Moskau", str. 162). Dňa 6. apríla, poľský minister zahraničia Beck podpísal v Londýne s Anglickom a Francúzskom “dočasnú dohodu”, ktorá bola v krátkej dobe nahradená permanentným Paktom, na ktorý každý pamätá.
Tento Pakt, namierený len proti Nemecku a nie proti žiadnému inému možnému “agresorovi” Poľska, bolo morálnou výhovorkou Anglicka – a nemecká okupácia Danzigu príčinou, ktorú si Anglicko vybralo – na vyhlásenie druhej svetovej vojny.
A napriek všetkým týmto zradám a podvodom Churchilla a Roosevelta, na Poľsku spáchaných, tupí a zavedení bežní Poliaci bojovali v poľských jednotkách proti svojim európskym susedom Nemcom, kresťania proti svojim bratom kresťanom, nielen na západnom, ale aj na východnom fronte. Pod vedením spojencov, na zápdnom fronte ich bojovalo 200.000, ako piloti, námorníci a obyčajní vojaci; 400.000 ich bojovalo po boku sovietských armád na východnom fronte.
Je to jedinečnou ukážkou zločinnosti poľského vedenia, do akej skazy ich 20 rokov trvajúca nenávistná propaganda voči Nemecku zaviedla jednoduchých poľských občanov a vojakov.
Samozrejme, nakoniec ešte prišlo ‘finálne’ “vyhodnotenie” Poľska ich veľkým priateľom Rooseveltom. Churchill opisuje v jeho “Triumph and Tragedy”, ako prezident Roosevelt, chcejúc skončiť diskusie o Poľsku so Stalinom vyslovil toto neuveriteľné vyhlásenie: "Poland has been the source of trouble for over five hundred years." (Poľsko je pôvodcom problémov už viac ako päťsto rokov”) Tak konečne povedal nielen pravdu, ale aj to, čo si po celú dobu myslel!
Anglicko a Francúzsko vstúpili do druhej svetovej vojny v roku 1939 na obranu slobody Poľska. Vojna skončila v roku 1945 zradou a uvrhnutím Poľska Anglickom a Amerikou pod sovietsku kontrolu.
A aby títo vychytení zločinci ešte ‘nasypali soli do rany’, konečné poďakovanie sa dostalo Poliakom vo forme zvlášť ponižujúcej. Keď dňa 8. júna 1946 Anglicko usporiadalo tzv. “Victory Parade” (Parádu víťazov), vládnúca Labour Party (Clement Atlee) pozvala k účasti komunistické Poľsko a aby moc nepodráždili Stalina, vylúčili účasť na paráde statisícom poľských vojakov, bojujúcich pod britským velením. Nakoniec však nepochodoval ani jeden Poliak, nakoľko poľská provizionálna vláda a vláda sovietska odmietli poslať svoje delegácie.
Použitá bibliografia:
D. Irving “Hitler’s War 1939 – 1942” W.R. Hess “Who Murdered my Father, Rudolf Hess?” Vladimír Abarinov "The Murderers of Katyn“ Lynne Olson & Stanley Cloud “A Question of Honor” (The Kosciuzsko Squadron, Forgotten Heroes of World War II).
Tento text byl zaslán autorem. Lesley A. Rudolph (83) žije již 45 let v Kanadě. Text byl redakčně krácen.
